Záchrana utečencov v Stredozemnom mori na vlastné oči.

Autor: Radoslav Kuchar | 20.5.2017 o 19:05 | Karma článku: 10,41 | Prečítané:  3783x

10 dní lekárom na lodi Sea Watch 2, 24 námorných míľ od lýbijského pobrežia. Presvedčiť sa na vlastné oči. 

Bol som. Príliš fúkalo a boli priveľké vlny. Nikoho sme nezachránili. Ak vám to stačí, tak to kľudne zatvorte.

Prvýkrát som sa s Sea-Watch stretol v nemeckých lekárskych listoch, v januári blogoval mladý kardiológ o svojej účasti na misii. Môj ďalší krok bolo zgooglenie ich stránky a vyplnenie formuláru na dobrovoľnú účasť. Nasledoval email s pozvánkou na zoznamovací deň v Berlíne, ktorý som pre vzdialenosť odmietol. Aké to bolo prekvapenie, keď sa o dva týždne ozval telefón s otázkou, či by som mal ešte záujem. More je veľké, ale lekárov je málo. V aprílí je vraj druhá polovica mesiaca voľná a či by som si vedel urobiť čas. Naštastie ma koordinátor operačných sál v tejto aktivite podporil, aj keď budú síce prázdniny a mal by som sa učiť na atestáciu, ale ak chcem...

Nasledovala aktívna nemecká byrokracia a podpisovanie formulárov, poistení, ale na druhú stranu to majú pekne ošetrené ( ombudsmanka pre ženské záležitosti na lodi, psychologický a zdravotný dotazník).

Centrálu majú na Malte, kvôli jednoduchosti logistiky a letov. Odtiaľ im to trvá približne 24 hodín, podľa vetra a vĺn, na dosiahnutie Search and rescue zóny, ktorá sa nachádza 24 námorných míľ od lýbijského pobrežia. Oficiálne lýbijské pobrežné vody sú iba do 6 míľ, ale do 24 míľ je taká nárazníková zóna, ktorú lýbijská pobrežná stráž považuje za svoje ihrisko a došlo v nej aj k použitiu zbraní proti NGO lodiam (MSF). Preto sa Sea Watch drží ďalej od ich pobrežných vôd a reaguje iba na lode v núdzi a volania o pomoc.

Do hlavneho mesta Malty sme prišli tri dni pred plánovaným vyplávanim a strávili sme ich trénovaním posádky na možné situácie. Hlavne to boli stratégie záchrany, bezpečnosť na lodi, prvá pomoc, praktické nácviky na RHIB (rigid-hulled inflatable boat), ktoré sa priamo zúčastňujú záchranných akcií. Na Bielu Sobotu sme boli privítať Sea-Watch 2 vracajúcu sa z misie, celý nažhavení na našu budúcu lodičku a príbehy predchádzajúcej posádky. Chceli ostať ešte dva dni dlhšie, lebo bolo zlé počasie a v SAR zóne ostala iba Iuventa, loď NGO Jugend Rettet. Tá sa počas nasledujúcich dní sama dostala do problémov, keď kvôli zlému počasiu musela nabrať 400 ľudí na svoju palubu, čo viacnásobne prevyšuje jej kapacitu a tým pádom sa stala nemanévrovateľnou a vydala signál núdze. Museli čakať, pokiaľ im MRCC v Ríme neodklonilo tanker v blízkostí, ktorý potom prebral utečencov na svoju palubu.

Naša loď mala problémy so žeriavom a tak si museli počas návratu ťahať RHIBky za sebou. A bez žeriavu tam vonku ťažko, tak sme nasledujúce tri dni strávili opravou žeriava a museli odložiť náš odjazd.

Ale nakoniec sme vyplávali, v podvečer, do noci smer juh, so svetlami Vallety na pravoboku.

16 členov posádky. Kapitánka z Nórska, prvý dôstojník z Južnej Kórei, hlavný vedúci z Nemecka, fotograf z Reuters z Argentíny, šofér Rhibky a žurnalistka z Británie, veľa dobrovoľníkov z Nemecka, kde je aj centrála Sea Watch, a lekár zo Slovenska. Takže oficiálny jazyk bola angličtina, v našej medical room sme plynule prechádzali do nemčiny a s fotografom bolo príjemné si trošku poparlovať po španielsky.

Loď bola pôvodne postavená v 60-tych rokoch ako výskumná loď pre rýbárov, takže bola veľmi príjemne zariadená, s mnohými kabínami a s pôvodnou výskumnou miestnosťou, ktorá bola prerobená na medical room. Hneď vedľa rescue zone, ktorou sme mali vyťahovať ľudí z RHIBiek. S chladničkou a klimatizáciou, skrinkami, ktoré sme museli stále zamykať, aby sa vo vlnách nepootvárali, s umývadlom a vodovodom na perorálne rehydratačné roztoky.

Takisto veľa krémov na popáleniny. A to už ako na mori ? No, tie nafukovačky sú poháňané dieslovými motormi. Náhradné kanistre sú uložené vzadu. Ako idú, postupne sa do lode naberá morská slaná voda a mieša sa. S močom, zvratkami, dieslom. A v tejto zmesi sedia hlavne ženy a deti, ktoré sú akože chránené v strede, lebo muži sedia s jednou nohou vonku z lode. Tak či tak nemajú tie lode nijakú šancu sa dostať až na Lampedusu. A tak po pár hodinach s nohami v tejto toxickej zmesi docházdza k chemickým popáleninám.

Dostal som vlastnú kajutu hneď vpredu. Takže som počul každú vlnu rozbíjajúcu sa o loď. Časom sa z toho stala príjmná uspávanka, ale prvé dni boli tažké. 4 z nás to neuhrali na starých morských vlkov a nakrmili rybičky špagetami z prvej morskej večere. Ideálne jedlo na morskú nemoc :) 

A dalších 10 dní sme krížovali Search and rescue zone sem a tam, s hliadkami cez deň na Monkey decku a v noci sme sledovali radar a skúšali zhliadnuť nejaké svetielka na mori.

Ale stále sme mali silný vietor zo severu a vlny okolo 1- 2 metrov. Nepríjemne vlny. Také čo vedia  človeka nachvíľu zdvihnúť z postele a nechať ho zacítiť bezváhový stav a zachvíľu ho vtlačiť do postele ako pri zrýchlení v lietadle. Kolísanie na rukách obra s náhodnou frekvenciou a amplitúdou. S nekonečnými zvukmi motora, vody a vĺn. Narážanie a kymácanie. Drunken kung-fu masters.

A každých 40 minút kontrola motora počas nočných služieb. Na uši slúchadla a pootvoriť dvere do podzemia, v ktorom sa vyzná iba Jakob. A do horúčavy, hluku, vôni oleja a nafty skontrolovať 10 manometrov, paličiek a hladiniek, prečerpať olej do prevodovky, skontrolovať hladiny oleja a zase naspať ako opitý po schodoch do bezsslúchatkovej reality.

Boli sme tam 10 dní a nikoho sme nevideli. Prišli sme počas našich dovoleniek,bez nárokov, chceli sme niečo zmeniť, niekomu pomôcť a museli sme sa vrátiť. Bez skúsenosti z prvej ruky, bez príbehov utečencov,. Bez stresu a bez mŕtvych tiel plávajúcich bez plávajúcich viest. Videli sme len jednu polosfúknutú loď, akú používajú utečenci. Jej príbeh ? Obyčajne sa po presunutí ľudí do bezpečia ich lode prepichnú a potopia, aby nemohli byť opätovne použité. Čo sa stalo s toutou posádkou ? Približne 120-150 ľudí...

Po návrate na Maltu sme ešte dali loďku do poriadku, pomohli s prípravou na nasledujúcu misiu, strašne sa opili, mali pohovor s psychológom a šli naspäť k našim príjemným európskym životom, o ktorých sa tam na juhu tak idealisticky a nerealisticky sníva.

Len tak rýchlo k aktuálnej misii. Minulý týždeň po 15 hodinách v nasadení, 274 ľudí na palube,  121 ľudí v pohotovostných záchranných ostrovčekoch (také, aké sú na lodiach ako posledná nádej a len sa spustia do vody), vlastne s úplne preplnenou loďou, ktorá má 32 metrov na dĺžku a toľko ľudí by na nej vôbec nemalo byť, s dvoma úspešnými resuscitáciami, s viac ako 40 hodinovým čakaním na reakciu MRCC v Ríme, kedy pošle loď na prepravu utečencov.

Počas týchto pár dní bolo z leteckej misie Moonbird spozorovaných ešte 8 lodí, ku ktorým sa žiadna loď nedostala. Čo myslíte, dali to ?

Ďakujem ľuďom zo Sea Watch.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.


Už ste čítali?